nedeľa, 22. novembra 2015

Michal Hvorecký - Spamäti [recenzia]

Dlho som s miernym pokušením obchádzal meno Michal Hvorecký. O autorovi som vedel, že sa mu občas podarí vyvolať pobúrenie a mňa kontroverzia okolo nejakého autora/nejakej knihy vie priťahovať. No na druhú stranu som vedel, že jeho literárne počiny sú nízko hodnotené, a tak som sa obával zbytočnej straty času. No pri poslednej návšteve knižnice som si povedal, že to predsa risknem. Zaujímalo ma, ako asi píše autor, na ktorého adresu počujem z každej strany len nadávky. A tak som siahol po knihe Spamäti.
   Michal Hvorecký vydal knihu Spamäti len pred necelými dvomi rokmi, takže sa jedna o celkom čerstvé dielo. Kniha ma zaujala hlavne po grafickej stránke, a tak musím vydavateľstvu uznať, že sa im skutočne podarila. A aj samotná anotácia ma zaujala. Vraj autorov autentický portrét od detstva až po narodenie syna, putovanie od Michaloviec cez Palermo až do Kábulu, a načo výrazný prozaik svojej generácie myslí kade chodí.
   Kniha začala veľmi sľubne. Na začiatku autor opisoval svoje detstvo a svojich rodinných príslušníkov. Zaujal ma napríklad fakt, že sa jeho dedo kamarátil s Alexandrom Dubčekom, a že sa jeho otec, Jozef Hvorecký, osobne stretol s Isaacom Asimovom. A pútavá bola aj historka o jeho pedofilnom učiteľovi. Kniha ma pohltila a bol som z nej nadšený. Len kým som sa nezačítal hlbšie.
Ohrozením krajiny vonkoncom nie sú očkovania, kondómy ani ženy, ktoré potratili. Skutočným ohrozením krajiny je čoraz väčší počet ľudí, ktorí sa správajú, akoby rozum potratili.
   Asi po päťdesiatich stranách to začalo byť nudné a u mňa opadával záujem. A takto sa to ťahalo až do konca. Teda, ak mám byť presnejší, stratil som záujem o autorove myšlienky. Spočiatku to bolo zaujímavé, no potom sa venoval skoro iba politike alebo svojmu cestovaniu zväčša po Nemecku.
   Vadilo mi, že takmer celá kniha je negatívna. Uznávam, že na Slovensku to nie je bohvieaké, ale čítať dvesto strán o tom, aké tú to je skazené, prehnité, nefungujúce a nekultúrne, mi prišlo nezáživné.
   Ďalším kameňom úrazu bolo, keď sa autor rozhovoril o dnešných tínedžeroch. Michal Hvorecký vtedy stratil všetky moje sympatie, pretože jeho vykreslenie dnešnej mládeže bolo hlúpe, prehnané a hlavne afektované. Neviem ako ostatní moji rovesníci, ale ja nepotrebujem mať originálnu značku aj na boxerkách, "nepejstnem" (!) každú novú značkovú bundu na Facebook, nepotrebujem mať plazmový televízor cez celú stenu (televízor ani nepozerám), a ani nemusím mať nadupaný laptop, aby som mohol všade napísať, kde som sa včera zoťal. To je len mala ukážka z toho, čo autor cez svoje komplexy vyplodil. Síce som si nič nebral osobne, ale autorov názor, ktorý z textu vyplýval, že dnešná mládež je absolútne hlúpa, sa mi vôbec nepáčil. Ja osobne nepoznám nikoho, kto sa lieči vesmírnymi kameňmi, ochrannými amuletmi a ezoterikou, a ani nikoho, kto by si natiahol kuklu a išiel nakradnúť, čo mu nasľubovali v reklamách. Veď posúďte sami z malej ukážky:
K tomu upírske harlekýnky, duc-duc pesničky polonahých striptérok alebo pokérovaných hlavohrudí s reťazami, ženské "romány" o umení kariérne súložiť, nekonečné xixixi čety, mekáč, fitko, diéty, zväčovanie pŕs aj penisov... Vitajte vo svete svojich detí, rodičia!
   Občas som pri čítaní premýšľal nad tým, či je autorov rok narodenia (1976) na obale naozaj pravdivý. Keby bol nejakým zatrpknutým starcom, tak by som všetko pochopil a možno by som to aj ticho prehltol, ale od tridsiatnika by som čakal trochu väčšie porozumenie k súčasnej mládeži. Okrem toho v knihe nostalgicky spomína na časy minulé, a hlavne socialistické, asi tak, ako na ne spomínajú moji starí rodičia, ktorí rozhodne nie sú tridsiatnici.
   Kniha má pekný začiatok, podarený dizajn a pár svetlých momentov, no inak nič viac vyzdvihnuť nemôžem. Pán Hvorecký ma sklamal. A čítanie jeho kníh (okrem Spamäti som prečítal aj Pastierský list, čo bolo ešte horšie) bola naozaj strata času. Snáď mu dám ešte šancu, ale už jedine pri próze.

 moje hodnotenie: 20%

Michal Hvorecký - SPAMÄTI
Knihu vydalo v roku 2013 vydavateľstvo Marenčin PT. Na obale a vo vnútri knihy sú použité fotografie Petra Župníka. Počet strán 260.

2 komentáre:

  1. Ja ho nemám rada už hrozne dlho. Tie jeho akože intelektuálne statusy a občas komentáre, ktorými dáva najavo, že len JEHO pohľad a názor je najsprávnejší..chce sa mi z neho grcať :) Pre mňa skutočne múdry človek nepotrebuje súdiť a trapnymi komentami ponižovať ostatných. A na to, že s obľubou kritizuje známych (nielen) slovenských autorov, tak sám píše sračky.
    Ale chválim ťa za tvoju objektivitu pri tejto recenzii :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja si spomínam na jeden jeho status, keď umrel niekto, nepamätám kto, no tuším spisovateľ, a on napísal taký hnusný status, až mu v komentároch vynadala aj Eva Urbaníková. Vtedy som ho musel follownuť, lebo ma tak hlúpym statusom až zaujal. :D
      a ďakujem za komentár :)

      Odstrániť