sobota 16. novembra 2013

Dagmar Hilarová - Nemám žiadne meno [RECENZIA]


   Kniha Nemám žiadne meno je autentickým príbehom Dagmar Hilarovej (vtedy Berzettiovej), ktorá na svoje pätnáste narodeniny v marci 1943 dostala ako darček povolanie na deportáciu do koncentračného tábora Terezín. Pre dospievajúce dievča to bolo nesmierne ťažké. Odlúčiť sa od svojich milovaných a vydať sa na miesto, kde smrť číha za každým rohom.
   Dagmar sa narodila do zmiešanej rodiny, čo znamená, že jej otec mal tzv. čistú krv, ale matka bola židovka. Otca do tábora nepovolali a matku tiež nie, keďže "je jeho žena a muž potrebuje ženu", a tak išla mladá Dagmar do tábora úplne samá. Dlho tam ale osamelá nebola, pretože si našla nové kamarátky a narazila na sesternicu Jarku s tetou Máriou. Stala sa tam asistentkou zubára, vzdelávala sa, športovala, zúčastňovala provizórnych večierkov a dokonca si tam aj našla svoju lásku.

Taká si, láska. Dokážeš premeniť raj na peklo a peklo na raj. 

Hoci to znie paradoxne, život sa mi zdá nádherný. Aj tu, za hradbami a drôtmi svieti slnko. Chytám ho do dlaní a prenášam do sivých stien ubikácie. Chcela by som rozdávať svetlo plnými hrsťami.


   V skutočnosti to tam nebolo také jednoduché, ako sa možno napohľad zdá z predošlého odseku. Zúrili tam choroby od výmyslu sveta, všetci trpeli hladom, neboli tam žiadne hygienické podmienky a dozorcovia sa k ľuďom správali priam zversky. A ako vyplýva z názvu knihy - človek tam prišiel aj o jedno zo svojich posledných práv - stratil vlastnú identitu. Ako Dagmar poznamenala, aj tak všetci mieria do Osvienčimu. Aj medzi nich sa dostali zvesti o hrôzostrašných praktikách z vyhladzovacieho tábora Osvienčim, ale všetci to brali len ako výmysly. Veď kto by veril, že sú nejakí ľudia schopní posielať nevinných ľudí do plynových komôr? Čistý nezmysel, pche! Žiaľ, mýlili sa.


   Česká spisovateľka a poetka Dagmar Hilarová si určite zaslúži veľkú poklonu za svoj neskutočný charakter. Z denníka môžeme vyčítať, že ona bola práve tým malým svetielkom, ktoré rozžiarilo svoje okolie aj v tých najhorších časoch. Nechýbala jej odvaha, dobrosrdečnosť, veľkorysosť, súcit, a tak ďalej. Rada pomáhala ostatným a o chorých sa starala až do konca, pričom sama riskovala najrôznejšie choroby, predovšetkým týfus, ktorý bol tam najrozšírenejší.
   Kniha je písaná vo forme denníka, ktorý ale denníkom ani veľmi nie je, keďže jeden zápis zachytáva aj niekoľko mesiacov. Takže je to veľmi tenká kniha, nemá ani stovku strán. Kniha bola neskôr zredigovaná, preto sa môže občas čitateľovi zdať neuveriteľné, že pätnásť- až sedemnásťročná dievčina mala taký kvetnatý štýl písania. Nemôžem zabudnúť ani na to, že Dagmar bola neskutočne skvelou poetkou a jej básne zdobili celú knihu.

Krádež knihy
Dagmar Hilarová, česká poetka,
spisovateľka a novinárka
   Všetko to začalo, keď si raz svetoznáma autorka Miep Diekmannová prečítala v nemeckých novinách úryvok z tohto denníka. Veľmi sa jej to zapáčilo, a tak ponúkla Dagmar, že by mohli vydať text v Holandsku. V Československu knihu vydať nemohla, a tak súhlasila. Podpísali zmluvu, ktorej Dagmar vôbec nerozumela, keďže bola v holandčine, a tak sa musela Dagmar uspokojiť s tým, na čom sa dohodli ústne. No začali ju vynechávať zo záležitostí týkajúcich sa knihy - nebola na odovzdávaní cien, ktoré kniha získala, neprišiel jej honorár. Miep Diekmannová tvrdila, že knihu napísala ona na základe spomienok väzenkyne Dagmar Hilarovej, českej poetky, ktorá vraj nevie písať prózu. Rana pod pás.
   Dagmar ešte stále mala svoj pôvodný rukopis k dispozícii. Nevzdávala sa a listy písala na všetky možné miesta. Do svojej smrti v roku 1996 sa nedočkala uznania a svoj boj o autorské práva vzdala. Vo svojej poslednej vôli odkázala synovi rukopis a požiadala ho, aby kniha vyšla pod jej menom aj v Česku a stala sa naozaj českou knihou. Evžen pochodil až v Českom rozhlase, kde tento prípad dôkladne prešetrili a uznali Dagmar Hilarovú za pravú autorku knihy Nemám žiadne meno. Miep Diekmannová si dodnes stojí za svojim.

Na záver
   Som rád, že som na túto knihu narazil. Nielenže mi spríjemnila popoludnie, ale donútila ma opäť sa zamyslieť nad pravými hodnotami života. Ak máte žalúdok na takéto veci, tak vám to jednoznačne odporúčam. Kniha zanechá vo vás veľký dojem.

moje hodnotenie: 80%



Z Á K L A D N É   I N F O R M Á C I E
Názov knihy: Nemám žiadne meno
Autor: Dagmar Hilarová
Žáner: autobiografia
Vydavateľstvo: Fragment
Rok vydania: 2012
Prekladateľ: Anna Kališková
Počet strán: 96

2 komentáre:

  1. Zrovna minulý týden jsem se jela s kamarádem do Terezína podívat. O této knize vím, ale ještě jsem neměla možnost si ji přečíst. Snad někdy. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja by som veľmi rád išiel sa pozrieť do nejakého tábora. Určite majú svoju desivú atmosféru. Ak niekedy na knihu narazíš, tak si ju prečítaj, bude sa ti to páčiť, myslím. :-)

      Odstrániť