Rozhovor s Monikou Kompaníkovou

Monika Kompaníková sa narodila v roku 1979 v Považskej Bystrici. Na Vysokej školy výtvarných umení vyštudovala grafiku a maľbu. Debutovala knihou Miesto pre samotu, za ktorú získala Cenu Ivana Kraska. V roku 2006 jej vyšla novela Biele miesta. V roku 2011 sa stala laureátkou ceny Anasoft litera za knihu Piata loď, ktorej preklad vyšiel v Česku, Nemecku a v Egypte. O dva roky neskôr vydala knihu pre deti Hlbokomorské objavy, ktorá bola ocenená Ministerstvom kultúry SR v súťaží Najkrajšie knihy Slovenska 2013. V súčasnosti sa pripravuje filmová adaptácia knihy Biele miesta.

foto: Miro Miklas

- Prvú knihu ste vydali v roku 2003. Čo sa odvtedy vo Vašom písaní zmenilo?
Začala som písať dlhšie texty, poviedky už len občas, keď ma o to vyslovene niekto požiada a dá mi zaujímavú tému alebo dôvod - už dlhšie pracujem na ďalšom románe a snažím sa mu venovať všetky moje myšlienky a energiu, takže každý ďalší text ma len rozptyľuje. Rozdiel medzi mojimi prvými textami (ktoré vyšli v zbierke poviedok Miesto pre samotu) a súčasnými textami je ten, že sa snažím písať úspornejšie a vymazávať všetku zbytočnú vatu. Venujem sa téme detí, rodiny, vzťahov v tej najužšej rodine, aj to sa trochu zmenilo.

- Aké boli Vaše začiatky? Ako ste sa dostali k myšlienke napísať knihu?
Myšlienku napísať knihu alebo stať sa spisovateľkou som nikdy nemala, také niečo ma nikdy nenapadlo, mala som od malička ambíciu byť výtvarníčkou a na tom som aj systematicky pracovala, študovala. Prvý text som napísala v podstate náhodou, pretože bola vyhlásená súťaž Poviedka, ktorú vyhlasuje každý rok Koloman Kertész Bagala. Dostala som prémiu, o rok alebo o dva som dostala ďalšie ocenenie a ponuku na vydanie zbierky poviedok od KK Bagalu. Tak to začalo, po skončení VŠVU som sa už venovala len grafike a neskôr už len literatúre.

- Vaša kniha Piata loď vyšla vo viacerých jazykoch. Ako sa dostala napríklad do Egypta? 
Vďaka profesorovi Khalidovi el Biltagimu. Je to egyptský bohemista a prekladateľ, ktorý pôvodne vyštudoval češtinu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, učil na Univerzite Komenského a teraz je docentom českého jazyka na Filologickej fakulte Ain Shams University v Káhire, začal prekladať aj poviedky slovenských autorov, no to, čo ho zaujíma najviac, je česká a slovenská ženská literatúra. Khalid odporučil Piatu loď vydavateľovi El Baalymu z káhirského vydavateľstva Sefsafa, ten dostal ďalšie referencie a požiadal ma o licenciu.

- V roku 2013 ste vydali knihu pre deti Hlbokomorské rozprávky. Bola to iná skúsenosť, ako pri vydávaní kníh pre dospelého čitateľa? 
Pravdaže, rozprávky som písala pre svojich dvoch synov a samozrejme ďalšie deti, no inšpirovali ma synovia, ktorých zaujímal vtedy hlbokomorský svet. Tiež k vydaniu prispel Slovenský rozhlas, pretože tieto rozprávky som najskôr napísala ako rozhlasové večerníčky a až potom - keď som začala pracovať vo vydavateľstve a kníhkupectve Artforum - sme ich vydali knižne. Koncom roka 2015 sme ich vydali aj ako audio na cd - nahovoril ich Robert Roth a hudbu urobil Vladislav Šarišský. Mala som šťastie na ilustrátorku aj grafičku, a tak sa kniha naozaj vydarila, je vizuálne veľmi výrazná a veľmi dobre sa predáva, deti ju majú rady.

- Vymenovali by ste nám niekoľko obľúbených kníh?
Agota Christof - trilógia Veľký zošit, Dôkaz a tretie klamstvo. Knihy Iana McEwana, Michaela Cunninghama, Niektoré knihy Haruki Murakamiho, Hocičo od Gabriela Garciu Marqueza, detektívky Georgesa Simenona (aj v audio podobe nahovorené Rudolfom Hrušínským), poviedky Leonida Andrejeva...

- A čo spisovatelia? Ktorých máte najradšej? Uprednostňujete slovenskú či svetovú literatúru?

Čítam knihy, ktoré mi niekto odporučí, a tým, že pracujem v kníhkupectve, tak si mám naozaj z čoho vybrať. Kvôli práci čítam denne veľa textov, a tak si večer najradšej čítam detektívky, knihy veľa počúvam aj v aute. Snažím sa čítať aj čo najviac slovenskej literatúry, je zaujímavá a celkom pestrá.

- Mnoho ľudí sa pozrie na prvé priečky rebríčkov bestsellerov a povie si, že slovenské knihy za veľa nestoja. Pritom je toľko kvalitných autorov, ktorí ale nemajú taký silný marketing, a tak často unikajú pozornosti bežných čitateľov... Čo si o tom myslíte?

Nie je to len chyba marketingu, keď si pozriete rebríky predajnosti kníh napr. za minulý rok, tak v prvej 20 najpredávanejších titulov napr. v Martinuse sú mnohí slovenskí autori - problém je trochu v tom, akí sú to autori, aké sú to knihy. Mne však neprináleží hodnotiť to. Bežný čitateľ možno podceňuje sám seba, ak si myslí, že by nezvládol prečítať napr. Veroniku Šikulovú (Anasoft litera za rok 2015) a že by mu prečítanie takejto knihy nič neprinieslo. Myslím, že ten problém začína už niekde za na základnej škole, na hodinách literatúry a slovenského jazyka.

- Od vydania Vašej poslednej knihy už ubehli viac ako dva roky. Pracujete na niečom novom? 

Dokončujem novelu, mala by vyjsť o pár mesiacov, keď prejde poslednými úpravami.