Haruki Murakami - Norské dřevo [RECENZIA]

Toru Watanabe je takmer štyridsiatnik, ktorý práve priletel do Hamburgu v Nemecku. Keď tam náhodou začuje pieseň Norwegian Wood od Beatles, zrazu ho premôže pocit straty a nostalgie. Spomenie si na šesťdesiate roky, ktoré mu tak veľmi zmenili život. Jeho spomienky sú plné exotiky, milostných vzťahov, nespútaného sexu, ale aj depresií, melanchólie a samovrážd.

   Ani by ste neverili, koľko námahy mi dalo napísať týchto pár riadkov! Zvyčajne nemám problém zhrnúť knihu do niekoľkých viet, no keď som išiel svoje schopnosti aplikovať tu, zrazu som sa zarazil: o čom vlastne bolo tak ospevované Nórske drevo od tak ospevovaného japonského spisovateľa Murakamiho? Možno som ešte nedozrel na tento druh literatúry, ktorá je taká ukecaná a pritom čitateľovi (ako som ja) uteká pointa... a možno len uprednostňujem iný žáner. Ale poďme pekne poporiadku.

   Murakamiho som spoznal až pri tejto knihe. Samozrejme, vedel som, že je to nejaký japonský spisovateľ a neušlo mi ani, že bol horúcim kandidátom na nobelovku (aj keď sa mu nakoniec neušla), no úplne nevinne som si namýšľal, že píše len nejaké nudné filozofické úvahy, ktoré sa len náhodu tešia nemalej pozornosti sveta a mňa ani náhodou nezaujmú. 

Kniha sa dočkala aj filmovej adaptácie. Na snímke Naoko a Reiko.

   Moje druhé stretnutie s Murakamim nastalo, keď som dostal chuť na počúvanie nejakej audioknihy a narazil som na české spracovanie Nórskeho dreva z roku 2013. Keď som klikol a začítal sa do anotácie, ostal som prekvapený. Pretože som čakal všeličo, len nie nespútaný sex, búrlivý študentský život a samovraždu za samovraždou. Teda nieže, aby ste si mysleli, že ma zaujímajú len tieto témy, no anotácia Nórskeho dreva ma fakt zaujala. Tak som si audioknihu zaobstaral a s nadšením sa pustil do počúvania. To som ešte nevedel, že sa dočkám veľkého sklamania.

   Toru Watanabe. Postava, ktorú som si za celú knihu nestihol obľúbiť. Nemôžem povedať, že by mi na ňom niečo prekážalo, no nemôžem ani povedať, že by ma jeho charakter nadchol. Jeho depresie ma vôbec netrápili, niekedy som mal chuť naňho nakričať, aby sa už konečne pohol a robil niečo zaujímavejšie, a vlastne... bol pre mňa úplne cudzí. Nič iné nemôžem povedať ani o Naoko, ktorú Toru veľmi ľúbil (a nebola jediná, do ktorej sa počas knihy zamiloval). Naoko bola duševne labilná, občas sa mi zdala až hlúpa a bol som rád, keď sa v príbehu nevyskytovala. Ďalej môžem spomenúť Midori Kobayashi, ktorá je asi jediná postava z knihy, ktorú som si ako-tak obľúbil. Narozdiel od ostatných, nemala depresie a niekedy bola veľmi bláznivá, čo bolo jediné oživenie príbehu. Ak by som to mal zhrnúť... postavy mi boli naozaj cudzie. Nezaujali ma, netrápil ma ich osud. Možno ak by mali lepšie vypracovanú tú psychologickú hĺbku, tak by to bolo o niečom inom. 

"V krabici se sušenkama je spousta druhů sušenek a ty máš některý z nich rád a některý ne. A když sníš nejdřív ty, co ti chutnají, zbydou ti nakonec jen ty nedobrý. Myslím, že se těm nedobrejm nedá vyhnout, takže když skousneš nejdřív je, zůstanou ti pak už jen ty lepší. A život je něco jako taková veliká krabice sušenek."

   Skutočne neviem, čo chcel autor touto knihou povedať, pretože ani zápletka, ani filozofovanie, ani hĺbka, ani prepracované postavy... proste nič. Čo sa týka myšlienok, tak som tam bádal snahu vykresliť smrť ako bežnú súčasť života, ale ani to nebolo presvedčivé. Občas sa vyskytla jedna-dve vety, ktoré boli priam viackrát zopakované a ja som si pri nich s nádejou hovoril, že to by mohlo byť mottom knihy, ktoré sa vryje čitateľovi do mysli, no asi som sa mýlil, keďže si teraz na ne nemôžem ani len spomenúť.

    Nadšenie zo mňa opadlo asi po prvej tretine, no povedal som si, že budem pokračovať, pretože sa z toho ešte môže vyvinúť niečo zaujímavé. Ale ani toho som sa nedočkal, akurát začala byť nuda. Posledné štyri hodiny som sa musel nútiť dopočúvať. Dokonca som sa v recenziách od iných čitateľov dozvedel, že kniha je mimoriadne vhodná pre mladých študentov, najlepšie stredoškolákov, no ja asi budem nejaká výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo.

   Na záver by som sa rád vyjadril k samotnej audioknihe. Toto je len moja druhá audiokniha v živote, takže ju veľmi nemám s čím porovnávať, no nemám žiadne väčšie výhrady. Bolo to celkom počuvateľné. Oceňujem, že sa hlavný rozprávač nesnažil trápne imitovať ženské hlasy, ale namiesto toho ich čítali skutočné ženy. Medzi kapitolami bola, samozrejme, inštrumentálna verzia piesne Norwegian Wood od Beatles. Moja predstavivosť si tam ešte pridala hlas Johna Lennona a bolo to úplne super! :-)

moje hodnotenie: 40%

---

Haruki Murakami - NORSKÉ DŘEVO

Vydalo vydavateľstvo Radioservis v roku 2013. Účinkujú: Filip Čapka, Klára Issová, Jana Stryková. Dĺžka 10:05 hod.